Festival v Indonézii 2017
Polewali Mandar International Folk & Art Festival - PIFAF 2017
Nastalo dlho očakávané popoludnie 28. júla 2017. My, členovia FS Mladosť zo Šenkvíc sme sa v tento deň vydali na cestu do ďalekej Indonézie, konkrétne na ostrov Sulawesi. Práve tu sa počas niekoľkých dní (1.-5.8.2017) konal medzinárodný folklórny festival Polewali Mandar International Folk and Art Festival.
Cestu sme začali na bratislavskej Hlavnej železničnej stanici, odkiaľ sme sa odviezli do stovežatej Prahy. Ako sa zvykne vravieť: „v Praze – blaze“. A veru nám bolo hej. Keďže lietadlo odlietalo až ráno, mohli sme si aspoň v rýchlosti vychutnať nočnú krásu tohto mesta. Trošku nepohodlný bol spánok v letiskovej hale, no napokon sme to všetci zvládli a s očakávaním nastúpili do lietadla, ktoré smerovalo do Kodane.
Z metropoly Dánska nás čakal zdanlivo nekonečný 12 hodinový let do Singapuru. Mesto a zároveň aj samostatný štát bol pre niektorých z nás doslova šok. Či už teplotný, keďže toto priam futuristické mesto leží na rovníku, alebo ten kultúrny. Pri presune autobusom sme mali možnosť obdivovať miestnu, na naše pomery až nezvyčajnú architektúru obklopenú palmami či inými rastlinami a všadeprítomnými kvetmi.
Po ubytovaní v hoteli sa niektorí z nás rozhodli zrelaxovať sa v bazéne a tí viac odvážni sa vydali na túru po meste. Za pár hodín sme sa stihli niekoľkokrát odviezť metrom, navštívili sme populárnu štvrť Malá India, absolvovali sme vyhliadkovú jazdu na známom ruskom kole Singapore Flyer (ktoré je druhé najväčšie na svete), zblízka sme si pozreli ikony mesta – hotel Marina Bay Sands a tiež záhrady Gardens by the Bay.
Na druhý deň sme odlietali do Makassaru, kde nás na letisku čakal náš „starý známy“ Kim. Po úvodnom zvítaní a fotografovaní sme sa autobusom presunuli do mesta Polewali, kde sa konal festival.
Keďže sme prišli o čosi skôr ako ostatní účastníci, mali sme prakticky deň voľna, ktorý sme využili na prechádzku po meste a oddych po náročnej ceste.
Festival sa začal v prvý augustový deň. Okrem nás sa publiku predstavili aj súbory z Indie, Malajzie, Južnej Kórei, Thajska a nemohla chýbať domáca Indonézia. Úvodný sprievod cez mesto (rovnako ako statné vystúpenia) bol skutočným zážitkom – ľudia nás vítali búrlivým potleskom, výskaním, mávaním, nadšene sa s nami fotografovali a v dave sa dokonca objavili aj slovenské vlajky! Myslela som si, že takáto atmosféra bude vládnuť len v prvý deň, no opak bol pravdou. Miestni ľudia nám každý deň prejavovali svoju nesmiernu radosť z našej návštevy, boli ku nám srdeční, milí a najmä veľmi pohostinní.
Keď je už reč o domácich, nemôžem nespomenúť našich sprievodcov, ktorí sa o nás priam ukážkovo starali a ochotne odpovedali na otázky. Mali sme možnosť dozvedieť sa veľa o krajine, ľuďoch, tradíciách, kultúre a miestnych zvykoch aj náboženstve takpovediac z prvej ruky.
Počas festivalu sme absolvovali niekoľko vystúpení na rôznych miestach. Na úvod sa súbory prezentovali na štadióne a v nasledujúcich dňoch sme si mohli vyskúšať vystúpenia priamo v uliciach mesta, či na hlavnom pódiu, kde sa konalo aj záverečné vystúpenie s ohňostrojom. Skvelým zážitkom bol aj workshop v škole, kde sme deťom stručne predstavili naše Slovensko a ukázali im japančardáš, alebo ako to my voláme „čerešničky“. A veruže sme sa nestačili čudovať, ako rýchlo sa decká naučili kroky a hneď sa zvŕtali ako profesionáli!
Organizátori nám pripravili bohatý program. Sadili sme mangrovníky, vypúšťali do mora maličké korytnačky, ochutnávali miestne špeciality, navštívili dve nádherné pieskové pláže a na záver sme navštívili typický bazár. Popri nabitom programe sme mohli spoznať aj kultúru ostatných účastníkov festivalu na spoločne strávených večeroch. V priebehu niekoľkých dní sme sa tak naučili tancovať tradičné thajské, indické aj indonézske tance, ochutnali sme malajzijskú kuchyňu, vyskúšali si viazanie turbanov a dokonca sme sa zahrali niektoré tradičné hry.
Všetko pekné raz musí skončiť a tak sa skončil aj tento festival. Ani sme sa nenazdali a zrazu sme museli pobaliť kufre a vydať sa na ďalekú cestu späť. A hoci bolo v Indonézii krásne a dobre, v kútiku duše som sa aj tešila na ten pomyselný sladký domov.
Čo dodať na záver? Myslím, že z tohto festivalu si odnášame okrem suvenírov a fotografií aj kopec skvelých zážitkov a spomienok, nad ktorými sa budeme ešte dlho usmievať.
V úplnom závere mi ostáva už len zo srdca poďakovať všetkým tým, vďaka ktorým sme mohli tento festival absolvovať a reprezentovať našu kultúru a tradície na opačnej strane sveta. Verím, že ich snaha nevyšla na zmar a aj prostredníctvom ich pomoci sa mohlo Slovensko a hlavne naše Šenkvice prezentovať aj v tejto ďalekej krajine.
Za FS Mladosť Veronika Babenská.